HISTÓRIA

Prvá myšlienka, zaobstarať si weimarského stavača napadla v podstate môjho manžela. Pracoval vo firme, kde sa nachádzala chovná stanica weimarských stavačov s viacerými chovnými jedincami. Zaujali ho tieto šedé stvorenia. Ich temperament, prívetivosť, oddanosť, spôsob lovu, aký predvádzali. Môj manžel bol už v tej dobe poľovník a pri poľovačkách v nemecku tieto psy boli nenahraditeľnými spoločníkmi. Práve tieto všetky vlastnosti plemena spôsobili to, že sa manžel rozhodol jedno šteniatko z tejto chovnej stanice kúpiť. Onedlho sme sa mali sťahovať do nového domu s priestranným dvorom – výbehom, tak som s dovezením tohto plemena  súhlasila. 

Axel vom Fischhof

Prvý weimar v našej budúcej chovnej stanice bol teda  pes. Pes, ktorý mal byť otcom a zakladateľom chovnej stanice

Anja pod Vyhliadkou

Ako druhý pes v poradí, bola  fenka z východného Slovenska. Ona mala byť matkou a  chovnou fenkou.

A ako to začalo...

Axel vyrastal u nás od svojich 10 týždňov. Priviezol ho manžel,  pretože toto poľovné plemeno mu padlo od prvého kontaktu  do oka. Rodičia tohto šteniatka boli silní, poľovne vedení jedinci a  chovná stanica bola na výbornej úrovni. Kontakt s rodičovským párom bol naozaj veľmi blízky a častý, poznali sme ich povahy a prostredie kde sa šteniatko narodilo a vyrastalo. Malý Axel mal u nás šťastné „detstvo“. Mal staršieho kamaráta maltézskeho psa, ktorý s ním neustále pobehoval po celej záhrade. Náš dvor okrem iných domácich zvierat  „navštevovali“  bažanti, divé holuby, kačice, husy, chlapci spoznávali spolu nový priestor, ktorý sa im na veľkej ploche ponúkal.

Keď sme doviezli Anju, život na dvore sa zmenil. Axel sa zaľúbil na prvý pohľad. Ona bola pekného vzrastu, pekných proporcií, čo ju predurčovalo, že z nej vyrastie elegantná fenečka. Bola temperamentná, živá, stále musela niečo robiť. Axel bol od nej starší, už vyrastený zo šteňacích hrádok, ale nechával sa tou malou potvorkou  „terorizovať“ bez známok hnevu. Neustále ho ťahala za uši, za chvost. Otravovala ho celé hodiny. Iba poobedňajšia siesta bola pre neho vykúpením. Axel zaúčal Anju v revíry, snažil sa ju vždy zaujať, ak našiel dajaký pach či stopy po zvery. Ona mu priznávala od malička, čo on vystavil. Učila sa rýchlo.

...koniec plánov

 Začal čas poľovačiek a blížili sa novembrové Dušičky. A čo čert nechcel, práve na Dušičky sme prišli na poľovačke o psa. Pes bol pri výkone poľovného práva  usmrtený brokovnicou. Strelený na srdečnú komoru, zo vzdialenosti 5 metrov. Pes po pár sekundách uhynul. Nemusím snáď nikomu z Vás opisovať čo nasledovalo. Mimochodom - do dnešného dňa sa dotyčný pán „poľovník“ ani mne, ani manželovi nesnažil ospravedlniť. Doma začal pre malú Anju  boj. Boj smútku a nešťastia. Nevedela čo sa stalo, naše emócie, zlosť a hnev sa prenášala na ňu. Hľadala kamaráta, prestala žrať, zostala z nej sklesnutá , beználadová kôpka nešťastia . Prestala mať o všetko záujem. Nehovoriac o situácii v rodine. Všetci sme samozrejme smútili. Nechcela som už počuť o ďalšom psovi, nechcela som pokračovať v snahe otvoriť chovnú stanicu. Bola som smutná, sklamaná. Pochopila som, že poľovníctvo je aj o niečom inom. I ja som zanevrela v obavách, že prídeme pri poľovaní o ďalšieho psa.

A predsa...

Čas plynul a Anja bola zo dňa na deň sklesnutejšia a sklesnutejšia. Nestačilo chlácholenie od starého maltezáka. Hľadala väčšieho kamaráta. Bola na Axela veľmi upätá a strata kamaráta ju tak zlomila, že hrozilo, že sa z Anji stane vychrtlá, škaredá fena, bez záujmu o hocičo. Nedalo sa už na ňu pozerať. Nechceli sme, aby bola tak  skleslá. I ja som začala uvažovať o možnosti, že predsa len...

Stratu Axela sme samozrejme riešili s chovateľom, od ktorého sme ho zakúpili. Ten po všetkých našich útrapách rozhodil siete medzi chovateľmi v nemecku v snahe zohnať pre Anju budúceho chovného psa. Zahovoril jedného psíka od starého, skúseného chovateľa pána Freya. Mali sme počkať do siedmeho  týždňa jeho života a mali sme si pre šteniatko prísť.

...sme kúpili

Vycestovali sme teda do nemecka. Majiteľ trochu váhal, či šteniatko pôjde do dobrých rúk, museli sme mu predložiť všetky naše osvedčenia a hovoriť o našich skúsenostiach , čo sa týka chovu weimarov. Šteniatko sa začínalo na písmeno „O“, čo znamená, že v tejto chovnej stanici sa už dajaký ten weimar narodil a majiteľovi veľmi záležalo, kam jeho šteniatko pôjde. Nakoniec však chovateľ sám uznal naše skúsenosti a šteniatko bolo naše.

Psíča cestu zvládalo famózne. Desaťhodinovú jazdu  domov s jedným „vyčuraním“ zvládol ako nič. On celú cestu spokojne spal.

Po príchode domov sa všetko zmenilo. Anča začala žrať, my sme mali starosti úplne iného charakteru, nebol čas na smútok aj keď musím priznať, že keď si pripomeniem minulosť, slzám sa neubránim.

Obaja „nezbedníci“ začali spolu fungovať perfektne. Anja prebrala funkciu vodiacej feny, priúčala Orkana i k „hlúpostiam“, ale nebola by ho za nič na svete opustila. Spávali spoju doslova v objatí, Anja ho stískala a objímala , akoby to bolo jej dieťa. Pomaličky, bez toho, aby sme doma o tom hovorili, sa začala u nás vytvárať atmosféra budúceho možného chovu weimarakov.

Takto sme mi prešli cez nešťastie, útrapy a koniec koncov ako v rozprávke so šťastným koncom k plánovanému otvoreniu chovu weimarských stavačov.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------